Adam Burianek hrá pod hlavičkou klubu ŠK Altius, trénujúci v Bratislave, momentálne tretí hráč slovenského rankingu.
Si dlhoročný hráč a reprezentant SR v kategórii BC3. Ako si sa dostal k boccii? Popíš v skratke svoje začiatky.
S bocciou som začal na Mokrohájskej 3, ako veľa ďalších hráčov. Bolo to v roku 1999, keď som prvýkrát išiel na tréning. Neskôr som trochu experimentoval, dva roky som skúšal plávať, ale s mojimi rukami by to nešlo a nakoniec som zostal už len pri boccii.
Momentálne je sezóna ukončená. Ako by si ju zhodnotil?
Bola to sezóna, ktorú nemôžem považovať za úplne najúspešnejšiu. Na domácich turnajoch som získal len jednu zlatú. Samozrejme, konkurencia v BC3-ke je z roka na rok väčšia, a aj tí, ktorí v našej kategórii hrajú dlhšie, prechádzajú herným progresom, zlepšujú svoje vybavenie a hrajú oveľa taktickejšie. Paradox je, že v BC3-ke som vekom najmladší, no „služobne“ najstarší hráč a preto môžem tieto veci zhodnotiť a porovnať s mnohými minulými rokmi. Čo sa týka zahraničia, z tade mám zmiešané pocity. Vždy mám vysoké ciele a prehry po dobrom výkone ma mrzia viac ako prehry po zlom výkone. To bol prípad v Portugalsku, kde som len o jeden bod v skóre nepostúpil zo skupiny. V zásade však môžem byť spokojný, že tréner mal vo mňa dôveru, keď ma tam nominoval. A dúfam, že sa mu odvďačím v ďalších rokoch.
Čo považuješ za svoj najväčší športový úspech?
Tých úspechov je veľa. Špeciálne miesto má však u mňa rok 2009. Prvýkrát som šiel na top medzinárodný turnaj, vyhral som vtedy MSR aj Masters, bol som vo veľkej pohode a za to môžem ďakovať môjmu tatovi, ktorý mi v tej dobe asistoval na kurte a bol veľkou oporou aj mimo neho. Samozrejme, stále mi je oporou, ako aj ostatní členovia rodiny. A tiež rád spomínam na Európske hry v Brne, najmä na finále v roku 2012, keď som vyhral nad Rusom Vasilevom. Pri jednej mojej odohratej lopte, ktorá preskočila súperovu a dopadla presne pred bielu, mi tlieskala celá hala asi celú minútu. To bolo nezabudnuteľné. Bol to asi najemotívnejší moment, ktorý sa mi s bocciou spája. 🙂
Čo ti do života priniesla boccia?
Vďaka boccii som spoznal mnoho skvelých a zaujímavých ľudí. Dala mi možnosť spoznať nové krajiny a s tým súvisí aj to, že som sa lepšie naučil komunikovať v angličtine. Okrem toho ma boccia učí trpezlivosti, čo je obzvlášť u nás v BC3-ke ťažké, lebo máme najviac minút na smenu. 🙂 Boccia tiež vypĺňala môj voľný čas, ktorého som mal ako študent pomerne dosť. Teraz, keď pracujem, mám síce na tréningy čas, ale už sa cítim vyčerpanejší, ako predtým.
Čo robíš ak práve nehráš bocciu?
Momentálne pracujem v kaviarni, kde robím plagáty, letáky, web a podobne. A vo svojom voľnom čase zvyknem sledovať futbal, občas chodievam do nákupných centier, kde sa flákam a kávičkujem, sem-tam zavítam k rodičom, a popritom robím nejaké veci pre občianske združenie Activ8 (číta sa „activate“), ktorého som členom. Samozrejme, vždy si nájdem čas na internet, je to pre mňa istá forma psycho-hygieny, podobne ako dobrá hudba či film.
pripravil: m.r